A tá melódia, tá bola rovnako pekná ako ona. Bola to hudba, ktorú ľudia nosia celý život skrytú niekde hlboko za ušami. Hudba, ktorá je od narodenia ukrytá v nás samotných. Tak by som to asi povedal slovami krčmového filozofa, lebo to je to jediné, čo vás krčma naučí – mudrovať. Jemne sa mi každý tón dostával pod kožu, chlpy sa vzpriamili a z tranzu ma prebrala až cigareta, ktorá medzi mojimi prstami zanechala pľuzgier a ticho dopadla na zem. Zdvihol som ju a šiel vyhodiť do popolníka na klavíri, ktorý bol už tak plný, že bolo hotové umenie niečo doň vopchať. „Debussy,“ povedala a hlavu ani na sekundu nezdvihla od kláves. Zapálil som si druhú cigaretu a ako opojený som sledoval jej sklonenú hlavu, čierne vlasy padajúce na klávesy, tenké prsty, úzke ramená a ešte tenší driek, tie malé pevné obliny na hrudi a tých pár záhybov, ktoré sa spravili na jej hladkom brušku, keď si sadla. Dlhými hladkými nohami rytmicky stláčala pedále, pričom sa jej krásne napínali stehna, ktoré tak poodhalili podchvíľou jemné ochlpenie, ktoré rástlo od toho miesta, ktoré by som si najradšej nikdy nenechal vziať. Prečo si toto majstrovské božie dielo vybralo práve mňa? Čo robilo v tej zatuchnutej putike a akoto, že ma po dvoch pohárikoch ťahala preč, na izbu? Neviem koľko rokov mala, ale voňala tak na šestnásť. Úplne inak ako všetky dievčatá, ktoré som kedy mal. Tie väčšinou smrdeli cigaretami a pančovaným chľastom. Niečo mi nesedelo a vedel som, že to nie je správne, no cítil som sa tak krásne, že som všetky pochybnosti nechal vyprchať skôr, ako doznel posledný tón skladby. „Neprestávaj,“ povedal som, no ona nereagovala, všimol som si, ako sa jej telo jemne chvelo a myslel som si, že jej je chladno. Až potom som zbadal, že na klávesy nehlučne dopadajú čierne kvapôčky. Zdvihol som jej jemne prstom bradu a vlasy som jej zastrčil za ucho. Pod očami jej slzy vytvorili čierne šmuhy. Spolu s rozmazaným červeným rúžom, ktorý bol obeťou mojich nedočkavých pier vyzerala ako smutný klaun. A ja som sa presne tak isto cítil.
„Nebolo to správne,“ povedal som a ustarostený som sa oprel o rám veľkého okna, ktoré vďaka vyvýšenej plošine, na ktorej stálo, ponúkalo krásny výhľad na ľudoprázdnu ulici pod nami, pričom som si zapálil ďalšiu cigaretu.
„Nie, nebolo,“ privrela oči, „ale to som predsa vedela. Bolo to však to jediné nutné a musela som to spraviť.“
„Ale prečo ja?“ vydal som zo seba polovzdychom.
„Neviem. Vyzeral si tak, že s tebou by to mohlo byť správne.“
Krčmového mudrovania a románových hrdiniek som mal za tie roky plné zuby. Napriek tomu som sa otočil, keď ma chytila tou hebkou dlaňou za rameno a pomaly otočila.
„Ako sa vlastne voláš?“
„Vyber si.“
„Hm, čo tak Viera?“
„A prečo práve Viera?“
„A prečo nie?“
„Tak pre teba teda zostanem Vierou. A žiadna Viera by nemala umrieť ako panna. Ďakujem.“
Ani som nestihol odpovedať, ani som si nevšimol ako, ale odsunula ma od okna, ešte raz ma pobozkala a jemne sa naklonila dozadu. Preletela cez nízku a parapeť a ja by som bol prisahal, že sa pri tom páde s roztiahnutými rukami zasmiala. A ja som len stál, ani som nezašibrinkoval rukami v snahe ju chytiť. Stál som a so zapálenou cigaretou som sledoval, ako jej telo postupne opúšťajú rozličné telesné tekutiny, ako prichádzajú záchranári, ako prichádzajú rozličné červené a zelené autá, ako odchádza čierna sanitka, neotočil som sa dokonca ani vtedy, keď do bytu vošli policajti.
„Dobrý večer. Poznali ste dotyčnú? Veľmi by nám pomohla akákoľvek informácia.“
To už jeho kolega zbadal dievčenské šaty a márne sa pokúšal vyhrabať z tej kopy nejaké doklady. „Neviete aspoň ako sa volala? Pane, hovorím s vami!“
„Viera“, povedal som len a cítil, ako mi chladný kov pút obopína zápästie. „Práve som stratil vieru…“