?…preco_nie…?

ako pomedzi kvapky

preskakujem

medzi rozhovormi

(dúfam že obratne, no pritom sa pohybujem nemotornejšie ako slon v porceláne, či ako hocaké iné prirovnanie, ktoré by mi tu teraz napadlo, jednoducho ťažkopádne a nevýstižne, nevhodne, ako nezmyselná koláž, ktorá ani po tme nevyzerá dobre)

až kým nespadnem

mením si témy

sem tam zlato

inokedy hlieny

no všetko v rámci hraníc

a v kruhu priateľov

(známych neznámych, s ktorými si sa náhodou raz stretol v čase, v priestore, a ktorí ti vadia trošku menej ako ostatní ľudia na svete a pri tom o sebe aj tak nič neviete, nech ste už spolu roky či desaťročia)

na eliptickej orbite

striedam polohy

tie rečnícke

a názory mením častejšie

ako sukničkári milenky

hocikedy aj medzi rečou

(niekedy sa to vôbec nehodí, niekedy to je len na škodu rozhovoru, niekedy to bolí teba, ostatných a sem tam možno aj pánbožko zaplače, ako veľmi sa dá skurviť sľubná debata, no raz sa mi to všetko zaráta)

často dávam otázniky

a to už prečo?

(asi aby som vyzeral múdro, aby všetky tie prázdne myšlienky vyzerali ešte nedokončené, že ešte niečo treba a ty vieš, že im niečo chýba, že sú to len polotovary a tak ich radšej necháš niekomu inde v hlave dovariť, lebo u teba je dvadsať pod nulou)

čo mám vlastne proti bodkám?

veď lienky mám celkom rád –

len tak medzi rečou