ako pomedzi kvapky
preskakujem
medzi rozhovormi
(dúfam že obratne, no pritom sa pohybujem nemotornejšie ako slon v porceláne, či ako hocaké iné prirovnanie, ktoré by mi tu teraz napadlo, jednoducho ťažkopádne a nevýstižne, nevhodne, ako nezmyselná koláž, ktorá ani po tme nevyzerá dobre)
až kým nespadnem
mením si témy
sem tam zlato
inokedy hlieny
no všetko v rámci hraníc
a v kruhu priateľov
(známych neznámych, s ktorými si sa náhodou raz stretol v čase, v priestore, a ktorí ti vadia trošku menej ako ostatní ľudia na svete a pri tom o sebe aj tak nič neviete, nech ste už spolu roky či desaťročia)
na eliptickej orbite
striedam polohy
tie rečnícke
a názory mením častejšie
ako sukničkári milenky
hocikedy aj medzi rečou
(niekedy sa to vôbec nehodí, niekedy to je len na škodu rozhovoru, niekedy to bolí teba, ostatných a sem tam možno aj pánbožko zaplače, ako veľmi sa dá skurviť sľubná debata, no raz sa mi to všetko zaráta)
často dávam otázniky
a to už prečo?
(asi aby som vyzeral múdro, aby všetky tie prázdne myšlienky vyzerali ešte nedokončené, že ešte niečo treba a ty vieš, že im niečo chýba, že sú to len polotovary a tak ich radšej necháš niekomu inde v hlave dovariť, lebo u teba je dvadsať pod nulou)
čo mám vlastne proti bodkám?
veď lienky mám celkom rád –
len tak medzi rečou