Nad týmito písmenkami sa zamýšľam asi toľko, čo oni nado mnou. Pozvoľna padajú na klávesnicu, hláska za hláskou, bezohľadne, bez zmyslu a systému, ako peľové vločky, ktoré robia zimu po celý rok. Načo vždy hľadať súvislosti.
Žiaden vzťah k realite, stačí papierová ilúzia, bez zákonitostí a pravidiel, kde jedinou zárukou je náhoda. Bez záložných plánov, bez istiacej siete sa sem-tam hodiť z imaginárneho balkóna a spadnúť do prachu, alebo len zostať visieť v priestore, ako záložka v zabudnutej knihe, ktorá je odsúdená na to, že bude navždy nedočítaná.
Neanalyzovať každý ťah, nepozerať cez okraj zakaždým, keď sa chystáš spraviť krok do neznáma, na chvíľu nerozjímať nad dôsledkami, padať námatkovo ako písmenka do tohto prvoplánového článku. Len sa pokojne oddať vibráciám priestoru a času, nechať sa unášať rádiovými vlnami a utopiť sa v hĺbke vlastnej duše, bez odozvy a pointy sa rozplynúť v sebe samom.