Rozbehnúť sa je vždy ťažké. Najmä na rozpadnutom bicykli do strmého kopca. Klávesnica prešmykuje, myšlienky padajú častejšie ako reťaz a na lesklej obrazovke to riadne šmýka. Dva kroky vpred a jeden späť.
Tak sa teda pokúšam nájsť nejakú inšpiráciu. Hľadám v krčmách, zásuvkách, vo výstrihoch. Nikde nič. A potom mi to dôjde. Až príliš sa snažím povedať niečo hlboké, niečo zmysluplné. A pritom slová už dávno vyšli z módy. A celý dvor kriči: nech žijú gestá!
Prečo to teda znovu neskúsiť? Písať len tak, pre písanie. Pre tých pár pekných chvíľ, keď sa prsty snažia dohoniť myšlienku. Pre tú mágiu okamihu, keď mimovoľné obrazy plynú v jednom neskutočnom defilé. Rýchle zmeny kulís a čas nehrá žiadnu rolu, sedí v hľadisku a nadáva na režiséra. A orchester hrá falošne, ale o to vytrvalejšie. Melódiu tak známu, až ti je ľúto, že si ju zabudol. Kde to vlastne bolo? Vyrástol si z nej ako z detských búnd. Už ťa nemá čo hriať a dážď ti padá priamo za golier. A tebe neostáva než zdvihnúť zovretú päsť v prázdnom geste. Lebo slová už aj tak dávno vyšli z módy, spolu s tými bundami.
Bolo by to vážne pekné, len tak si písať. Pre to písanie samotné. No zdá sa, že myšlienky znovu predbehli prsty. Aspoň o tri konské dĺžky. Tak niekedy nabudúce.
Celá debata | RSS tejto debaty