Pomaly polnoc, ale vlastne ešte len jedenásť, tie presuny času sú riadna vec. Hodinka hore, hodinka dole, rok si ju nemotorne prehadzuje ako amatérsky žonglér. Ktovie, čím to je, možno len jarná únava, ale nejakým nedopatrením som zablúdil na blog. To už je teda iný posun času, žiadna hodinka, to už sú roky, páni!
Akurát včera sa mi sníval sen. Ale nie taký obyčajný, taký zvláštny. Stavil by som sa, že sa mi sníval práve cez tú hodinu, ktorú vytrhol presun z rozvrhov, diárov a grafikonov a nechal si ju zastrčenú, skrkvanú niekde v zadnom vrecku nohavíc až do jesene. Ono ani tak nejde veľmi o to, čo v tom sne bolo, ale o ten pocit! Keď som sa zobudil, normálne som mal pocit, že som niečo stratil, také zvláštne zovretie žalúdka, ako keď človek siahne do vrecka pre kľúče a oni tam nie sú.
A celý deň sa toho pocitu akosi neviem zbaviť, nedá sa striasť, zmyť ani zajesť. Bude to asi pachuť premrhaných šancí a zavrhnutých paralelných vesmírov. Alebo len ozvena tikotu ukrátených hodiniek. A možno fakt len tá jarná únava.