?…preco_nie…?

Pomaly polnoc, ale vlastne ešte len jedenásť, tie presuny času sú riadna vec. Hodinka hore, hodinka dole, rok si ju nemotorne prehadzuje ako amatérsky žonglér. Ktovie, čím to je, možno len jarná únava, ale nejakým nedopatrením som zablúdil na blog. To už je teda iný posun času, žiadna hodinka, to už sú roky, páni! Akurát včera sa mi sníval sen. Ale nie taký obyčajný, […]

Rozbehnúť sa je vždy ťažké. Najmä na rozpadnutom bicykli do strmého kopca. Klávesnica prešmykuje, myšlienky padajú častejšie ako reťaz a na lesklej obrazovke to riadne šmýka. Dva kroky vpred a jeden späť. Tak sa teda pokúšam nájsť nejakú inšpiráciu. Hľadám v krčmách, zásuvkách, vo výstrihoch. Nikde nič. A potom mi to dôjde. Až príliš sa snažím povedať […]

Niekto si dáva záväzky na nový rok, niekto si ich nedáva vôbec. Ja som si dal záväzok vo štvrtok. Veď načo čakať do pondelka. Niekto chce začať hrať na harfu, niekto prestať fajčiť. Ja chcem len sem-tam niečo znova napísať. Veď načo sa to má hromadiť v hlave. Niekto záväzok dodrží, niekto sa na to po dni vykašle. Ja sám neviem ako to dopadne. Veď načo si robiť […]

Nad týmito písmenkami sa zamýšľam asi toľko, čo oni nado mnou. Pozvoľna padajú na klávesnicu, hláska za hláskou, bezohľadne, bez zmyslu a systému, ako peľové vločky, ktoré robia zimu po celý rok. Načo vždy hľadať súvislosti. Žiaden vzťah k realite, stačí papierová ilúzia, bez zákonitostí a pravidiel, kde jedinou zárukou je náhoda. Bez záložných plánov, […]

Škôlkárske poobedňajšie spánky, keď oči ledva držíš otvorené, no aj tak ideš budiť to dievča s najdlhšími copmi, aby si pred bandou na hojdačkách vyzeral ako najväčší chlap, kým sa poobede nerozplačeš za mamkou. Základkárske hádky, či je dva nekonečná viac ako kvadrilionarda, ktoré keď prehráš, tak toho druhého zmlátiš tými detskými pästičkami úplne […]

ako pomedzi kvapky preskakujem medzi rozhovormi (dúfam že obratne, no pritom sa pohybujem nemotornejšie ako slon v porceláne, či ako hocaké iné prirovnanie, ktoré by mi tu teraz napadlo, jednoducho ťažkopádne a nevýstižne, nevhodne, ako nezmyselná koláž, ktorá ani po tme nevyzerá dobre) až kým nespadnem mením si témy sem tam zlato inokedy hlieny no všetko v rámci hraníc […]

Svetlo na výťahu ma pálivo oslepí, keď sa lenivo otvoria dvere a ja zase uvažujem nad zbytočnosťami tohto sveta. Či svieti svetlo vo výťahu, keď sú dvere zavreté, ako často tam treba vymeniť žiarovku, koľko kilometrov denne najazdí. Veci nevyhnutné pre život. Výťahov mi vždy prišlo ľúto, pomyslím si túto vetu ako vystrihnutú z časopisu „Klišé a gýč“ […]

Dážď Padá tak hlučne Aby všetko stručné Mohlo rásť Dážď Padá tak svetlo Aby sa všetko Mohlo nájsť Dážď Padá tak nežne Že všetko bežné Ťa pohladká

„Utekajme! Vlky idú,“ zakričal a ani netušil, že sa ocitol in medias res. Bude to asi tým, že každý sme vždy in medias res. Ale teraz tam bol okrem iného on a okrem iného to bolo potvrdené tým, že zvolal: „Utekajme, vlky idú!“ A možno boli výkričníky inde, ale to je teraz jedno. Intonácia nebola dôležitá. Skôr išlo o tie vlky. A vlky naozaj šli. V […]

Instantné priateľstvá Varené v rýchlovarnej kanvici Už žiadna hrnce spotené na líci Na lavici sa skrátili rozhovory Žiadny mlynček už nevonia po byte všetky zrnká sú už do jedného pobité Na drobnúčke hnedé guľôčky A mne to vážne chýba, len tak načúvať piskotu vriacej vody ako šepká, ako myšlienky parovými chodníčkami vodí. Chýba mi ten závan, čo opojí […]