Založ si blog

nestratiť vieru 2/2

A tá melódia, tá bola rovnako pekná ako ona. Bola to hudba, ktorú ľudia nosia celý život skrytú niekde hlboko za ušami. Hudba, ktorá je od narodenia ukrytá v nás samotných. Tak by som to asi povedal slovami krčmového filozofa, lebo to je to jediné, čo vás krčma naučí – mudrovať. Jemne sa mi každý tón dostával pod kožu, chlpy sa vzpriamili a z tranzu ma prebrala až cigareta, ktorá medzi mojimi prstami zanechala pľuzgier a ticho dopadla na zem. Zdvihol som ju a šiel vyhodiť do popolníka na klavíri, ktorý bol už tak plný, že bolo hotové umenie niečo doň vopchať. „Debussy,“ povedala a hlavu ani na sekundu nezdvihla od kláves. Zapálil som si druhú cigaretu a ako opojený som sledoval jej sklonenú hlavu, čierne vlasy padajúce na klávesy, tenké prsty, úzke ramená a ešte tenší driek, tie malé pevné obliny na hrudi a tých pár záhybov, ktoré sa spravili na jej hladkom brušku, keď si sadla. Dlhými hladkými nohami rytmicky stláčala pedále, pričom sa jej krásne napínali stehna, ktoré tak poodhalili podchvíľou jemné ochlpenie, ktoré rástlo od toho miesta, ktoré by som si najradšej nikdy nenechal vziať. Prečo si toto majstrovské božie dielo vybralo práve mňa? Čo robilo v tej zatuchnutej putike a akoto, že ma po dvoch pohárikoch ťahala preč, na izbu? Neviem koľko rokov mala, ale voňala tak na šestnásť. Úplne inak ako všetky dievčatá, ktoré som kedy mal. Tie väčšinou smrdeli cigaretami a pančovaným chľastom. Niečo mi nesedelo a vedel som, že to nie je správne, no cítil som sa tak krásne, že som všetky pochybnosti nechal vyprchať skôr, ako doznel posledný tón skladby. „Neprestávaj,“ povedal som, no ona nereagovala, všimol som si, ako sa jej telo jemne chvelo a myslel som si, že jej je chladno. Až potom som zbadal, že na klávesy nehlučne dopadajú čierne kvapôčky. Zdvihol som jej jemne prstom bradu a vlasy som jej zastrčil za ucho. Pod očami jej slzy vytvorili čierne šmuhy. Spolu s rozmazaným červeným rúžom, ktorý bol obeťou mojich nedočkavých pier vyzerala ako smutný klaun. A ja som sa presne tak isto cítil.

„Nebolo to správne,“ povedal som a ustarostený som sa oprel o rám veľkého okna, ktoré vďaka vyvýšenej plošine, na ktorej stálo, ponúkalo krásny výhľad na ľudoprázdnu ulici pod nami, pričom som si zapálil ďalšiu cigaretu.

„Nie, nebolo,“ privrela oči, „ale to som predsa vedela. Bolo to však to jediné nutné a musela som to spraviť.“

„Ale prečo ja?“ vydal som zo seba polovzdychom.

„Neviem. Vyzeral si tak, že s tebou by to mohlo byť správne.“

Krčmového mudrovania a románových hrdiniek som mal za tie roky plné zuby. Napriek tomu som sa otočil, keď ma chytila tou hebkou dlaňou za rameno a pomaly otočila.

„Ako sa vlastne voláš?“

„Vyber si.“

„Hm, čo tak Viera?“

„A prečo práve Viera?“

„A prečo nie?“

„Tak pre teba teda zostanem Vierou. A žiadna Viera by nemala umrieť ako panna. Ďakujem.“

Ani som nestihol odpovedať, ani som si nevšimol ako, ale odsunula ma od okna, ešte raz ma pobozkala a jemne sa naklonila dozadu. Preletela cez nízku a parapeť a ja by som bol prisahal, že sa pri tom páde s roztiahnutými rukami zasmiala. A ja som len stál, ani som nezašibrinkoval rukami v snahe ju chytiť. Stál som a so zapálenou cigaretou som sledoval, ako jej telo postupne opúšťajú rozličné telesné tekutiny, ako prichádzajú záchranári, ako prichádzajú rozličné červené a zelené autá, ako odchádza čierna sanitka, neotočil som sa dokonca ani vtedy, keď do bytu vošli policajti.

„Dobrý večer. Poznali ste dotyčnú? Veľmi by nám pomohla akákoľvek informácia.“

To už jeho kolega zbadal dievčenské šaty a márne sa pokúšal vyhrabať z tej kopy nejaké doklady. „Neviete aspoň ako sa volala? Pane, hovorím s vami!“

„Viera“, povedal som len a cítil, ako mi chladný kov pút obopína zápästie. „Práve som stratil vieru…“

Posun času

27.03.2017

Pomaly polnoc, ale vlastne ešte len jedenásť, tie presuny času sú riadna vec. Hodinka hore, hodinka dole, rok si ju nemotorne prehadzuje ako amatérsky žonglér. Ktovie, čím to je, možno len jarná únava, ale nejakým nedopatrením som zablúdil na blog. To už je teda iný posun času, žiadna hodinka, to už sú roky, páni! Akurát včera sa mi sníval sen. Ale nie taký obyčajný, [...]

Defilé

16.01.2013

Rozbehnúť sa je vždy ťažké. Najmä na rozpadnutom bicykli do strmého kopca. Klávesnica prešmykuje, myšlienky padajú častejšie ako reťaz a na lesklej obrazovke to riadne šmýka. Dva kroky vpred a jeden späť. Tak sa teda pokúšam nájsť nejakú inšpiráciu. Hľadám v krčmách, zásuvkách, vo výstrihoch. Nikde nič. A potom mi to dôjde. Až príliš sa snažím povedať [...]

Záväzky

11.01.2013

Niekto si dáva záväzky na nový rok, niekto si ich nedáva vôbec. Ja som si dal záväzok vo štvrtok. Veď načo čakať do pondelka. Niekto chce začať hrať na harfu, niekto prestať fajčiť. Ja chcem len sem-tam niečo znova napísať. Veď načo sa to má hromadiť v hlave. Niekto záväzok dodrží, niekto sa na to po dni vykašle. Ja sám neviem ako to dopadne. Veď načo si robiť [...]

ruky, peniaze, euro, bankovky, oblek, počítanie

Poslanci OĽaNO predložili zákon na potrestanie verejných činiteľov za šafárenie s majetkom

27.05.2022 13:34

Poslanci chcú zaviesť funkčný mechanizmus "trestania" prešľapov a pochybení verejných funkcionárov pri nakladaní s verejnými prostriedkami.

Juraj Šeliga

Šeliga sklamal Slušné Slovensko. Podľa poslanca sa hlasovaniu s kotlebovcami nedalo vyhnúť

27.05.2022 12:10

Juraj Šeliga, ktorý sa zviditeľnil v iniciatíve Slušné Slovensko a otvoril si tak cestu do parlamentu, sa nemieni vzdať mandátu.

Ukraine Russia Mariupol

Jedlo nie je. Rusi kŕmia Ukrajincov klamstvami

27.05.2022 12:00

Okupovaný Mariupol sa mení na dystopické miesto, kde musí vládnuť len jedna pravda. Ruské lži.

Štefan Ágh

Agha previezli na Slovensko, má pred sebou odsedenie 13-ročného trestu

27.05.2022 11:46

Právoplatne odsúdeného Štefana Agha priviezli v piatok z Prahy na Slovensko, kde nastúpi do výkonu trestu.

preconie

..preconie revival..

Štatistiky blogu

Počet článkov: 13
Celková čítanosť: 28258x
Priemerná čítanosť článkov: 2174x

Autor blogu

Odkazy