Svetlo na výťahu ma pálivo oslepí, keď sa lenivo otvoria dvere a ja zase uvažujem nad zbytočnosťami tohto sveta. Či svieti svetlo vo výťahu, keď sú dvere zavreté, ako často tam treba vymeniť žiarovku, koľko kilometrov denne najazdí. Veci nevyhnutné pre život.
Výťahov mi vždy prišlo ľúto, pomyslím si túto vetu ako vystrihnutú z časopisu „Klišé a gýč“ a hneď ju aj v duchu škrtám. Ľúto mi je teda veľa vecí, ale výťahov ani veľmi nie, mám na ne nevyhranený názor podobne ako na Eskimákov, thajské bicykle či pštrosie farmy. No dobre, možno predsa len trochu vyhranenejší, keďže výťahmi cestujem trošku častejšie ako pštrosmi. Ale v podstate som neutrálny.
Dvere sa zavrú a ja znovu stlačím gombík, ktorý pomaly otvorí stiesnenú kabínku. Ani neviem prečo to robím, je minimálne milión lepších spôsobov ako zabíjať čas. A možno to robím len preto, aby som ten čas nezabíjal niečím zmysluplnejším. Radšej rozdumovať o živote výťahových žiaroviek a trvácností ťažných lán ako o dôležitejších veciach, ktoré dobiedzajú ako celá letka elitných komárov s opancierovanými sosákmi.
Lebo sa cítim ako výťah (nech sa tento článok naďalej nesie v duchu príspevku do magazínu „Klišé a gýč“). Niekto nastúpi, niekto vystúpi a človeku ostane len ten hlúpy pocit ako keď si nie je istý či zamkol auto. Lebo autá sú niečo podobné ako výťahy. Ľahko sa v nich stráca.
Celá debata | RSS tejto debaty