?…preco_nie…?

NESTRATIŤ VIERU

Nestávalo sa to často. Najmä nie poslednú dobu, zamladi to bolo bežnejšie. Napriek tomu som sa mohol rátať medzi cassanovov. Teda, maximálne tak kasanovov, lebo tak by to zrejme napísal každý z ľudí v revíroch, kde som sa pohyboval. Krčmy, putiky, druhotriedne hotelové loby. Tam, kde aj priemernosť sa berie za vysokú formu elegancie. Lebo presne taký som bol – priemerný.

Moje vyhliadky na budúcnosť neboli nikdy nejak zvlášť ružové a ja som všetky očakávania, ktoré boli do mňa vkladané, aj do bodky naplnil. Už na strednej som bol stratená existencia. Jawa 250, krčmové pitky a príležitostné sexuálne dobrodružstvá na diskotékach v niektorej z okolitých dedín. Všetky mali tak malebné mená. Dediny, samozrejme, tie dievčenské si už nepamätám. A zmaľovaný som potom šiel domov väčšinou aj ja po bitke s nejakým miestnym junákom, ktorému sa nepáčilo, že mu kefujem sestru, sesternicu, frajerku, susedku, kamarátku a niekedy aj viac funkcií v jednom. Lenže to bolo vtedy. Potom sa škola skončila a ja som hneď vypadol do zahraničia, plný planých ilúzií. Čašník. A tak to aj zostalo. Len zopár krajín sa zmenilo, kým som znova zakotvil doma. Lenže po 35ke, čo je u čašníkov rovnako perspektívny vek ako u hokejistov, bolo roboty málo, dovezené peniaze sa minuli a jediné čo zostávalo, bolo čašnikárčenie po pochybných lokáloch, kde sa pre to množstvo nadávok stráca význam väčšiny rozhovorov niekde uprostred dymovej záclony. Tak som teda dopadol, presne tak, ako to všetci čakali, presne tak, ako som to čakal ja. V dvojizbovom byte s azbestovým jadrom, prázdnou chladničkou a prázdnymi fľašami vedľa večne plného popolníka, ktoré nehybne stáli na klavíri, ktorý tu starý majiteľ bohvie prečo nechal a ja bohvie prečo nezahodil. Ale dnes to bolo iné, dnes za tým klavírom sedel niekto, kto vôbec nezapadal do tohto obrazu ako vystrihnutého zo starých filmov o večných mládencoch strápených životom.

Ja som však vôbec nebol strápený. Bol som spokojný a miestami by sa dalo povedať, že až šťastný. Aj toto bolo to „miestami“. A všetko to začalo úplne nevinne a obyčajne. Osprchoval som sa, oholil, čiernou fixkou zaplátal na topánkach diery po kamienkoch, obliekol som si čistú košeľu a tmavomodré rifle, z ktorých časté pranie spravilo módny výtvor hodný niektorého z teplých návrhárov behajúcich po tomto svete. Prosto fešák, hoci som tie rifle vďaka nadbytočným kilám už dávno musel nosiť spustené pod pupkom a na košeli som nemal ani najmenšiu šancu zapnúť vrchné dva gombíky. No v podstate to aj tak bolo jedno, lebo o pár minút budem smrdieť ako lacné cigarety, ktoré si tak rád dávam do tabatierky, aby som spravil dojem, a o pár hodín dokonca budem smrdieť ako rum. No to mojím „dámam“ nikdy nevadilo. Bola to vyberaná klientela, párkrát sa mi dokonca stalo, že som po sexe musel zaplatiť, párkrát som sa zobudil bez peňaženky a dokladov, raz dokonca bez hrncov a panvíc. No teraz som sa o peňaženku nebál. Vošiel som do izby (schválne izby, lebo u mňa sa nejak špeciálne nedali oddeliť funkcie jednotlivých miestností, možno ak tak záchodu a kúpeľne) a videl som ju, ako prstami jemne hladká klávesy. Čierne, aj biele, rovnako nežne.